lektor je hlasom Krista!

Konštitúcia o liturgii, II. vatikánskeho koncilu, Sacrosanctum concilium, hovorí, že "Kristus je stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. ... Prítomný je vo svojom Slove, lebo on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo." (SC 7). To znamená, že keď lektor ohlasuje Božie slovo počas liturgie, Kristus sám hovorí zhromaždeniu. Lektorov hlas sa stáva Božím hlasom; lektor je hlasom Krista. Lektor sprostredkúva hlas Boha. Lektor má vznešenú úlohu, lebo svojím hlasom vytvára most medzi posvätným textom a srdcom – mysľou - dušou poslucháča.

Lektor nesmie byť pri čítaní nudný a nevýrazný. Ak tak je, čítania pri bohoslužbách nie sú v skutočnosti počúvané, lebo sú jednotvárne. A to je veľká škoda, lebo tak veriacim uniká poklad Božieho slova. Lektor musí poznať a milovať to, čo číta. Nesmie text čítať z "fleku", musí sa pripraviť. Lektor, aby dobre vedel prečítať text, potrebuje rozumieť čítaniu na daný deň: zameranie úryvku, kontext úryvku a dôvod úryvku.

Lektor musí zvládať aj technickú stránku prednesu textov, musí ovládať umenie komunikácie. Posledným cieľom lektora je čítať Božie slovo nahlas tak, aby poslucháči mohli slovo počuť zreteľne, rozumeli jeho významu a boli pohnutí v hĺbke svojich sŕdc zjavením Boha. Lektori sú ustanovení na prednes čítaní zo Svätého písma okrem evanjelia. Je im odovzdaná osobitná úloha v Božom ľude, ktorá má základ v Božom slove. Majú sa usilovať, aby sa u veriacich pri počúvaní posvätných čítaní vznietila v srdci láska k Svätému písmu a živý záujem oň...

AKO LEKTOR

Už podľa veľmi starej cirkevnej tradície, v súlade s rozdelením liturgických funkcií, biblické čítania prednáša (okrem evanjelia) lektor, ktorý vykonáva svoju vlastnú funkciu aj v prípade, že sú na liturgii prítomní aj posluhujúci vyššieho stupňa. Od čias Tertuliána patrí lektor medzi duchovenstvo. Má byť náležite pripravený a schopný dobre predniesť text. Keď číta lektor vtedy je zrejmé, že aj celebrant patrí k poslucháčom Božieho slova. Lektor môže predniesť úmysly všeobecnej modlitby a niekedy aj žalm. Lektor má milovať Sväté písmo, študovať ho a často ho čítať. Dnes sa lektorát chápe ako služba (ministerium), ktorá je popri diakonáte, podobne ako akolytát určovaná aj laikom.

Kódex kanonického práva, je kódexom Druhého vatikánskeho koncilu...:

Kán. 230 - § 1. Laickí muži, ktorí majú vek a vlohy stanovené dekrétom Konferencie biskupov, môžu byť predpísaným liturgickým obradom nastálo prijatí do služby lektora a akolytu; toto udelenie služieb im však nedáva právo na poskytovanie materiálneho zabezpečenia alebo remunerácie zo strany Cirkvi.
§ 2. Na základe dočasného poverenia laici môžu pri liturgických úkonoch plniť úlohu lektora; takisto všetci laici môžu vykonávať úlohu komentátora, speváka a iné úlohy podľa normy práva.
§ 3. Kde to potreba Cirkvi vyžaduje, pri nedostatku služobníkov môžu aj laici, hoci nie sú lektori ani akolyti, zastávať niektoré ich služby, totiž vykonávať službu slova, viesť liturgické modlitby, udeľovať krst a rozdávať sväté prijímanie podľa predpisov práva.   (Kódex kánonického práva Katolíckej cirkvi, 2001)

Kán. 231 - § 1. Laici, ktorí sa natrvalo alebo na nejaký čas oddávajú zvláštnej službe Cirkvi, majú povinnosť, aby si osvojili primeranú formáciu, vyžadovanú na náležité plnenie svojej úlohy, a aby túto úlohu plnili svedomite, horlivo a usilovne.

Odporúčané:

Viac o službe lektora, ako správne prednášať Božie slovo... nájdete na  www.lumen.sk  v rubrike „Archív“ - „Choďte a hlásajte“

Sväté Písmo pri bohoslužbe

Jestvujú rôzne spôsoby, ako sa môžeme zoznámiť s Božím slovom. Najdôležitejším a súčasne najprístupnejším spôsobom je načúvanie Božiemu slovo pri bohoslužbe.

Pri nedeľných čítaniach je trojročný cyklus:

Rok A – Matúšovo evanjelium

Rok B – Markovo evanjelium

Rok C – Lukášovo evanjelium

Poslucháčom je postavený pred oči obraz Boha, ktorý sa definitívne zjavil v Ježišovi: v ňom ako očakávanom Mesiášovi a pánovi cirkvi, ktorý ukazuje svojim učeníkom novú životnú cestu (Matúš); v mocnom Ježišovom pôsobení a vedeniu učeníkov ku viere pri jeho smrti a zmŕtvychvstaní (Marek); v Ježišovej dobrote a láske k ľuďom (Lukáš).

Bohoslužba sa stáva „Školou Božielo slovo“ aktívnou účasťou veriacich.

Pre prečítaní čítania dáva spoločenstvo veriacich odpoveď responzóriovým žalmom. Čítanie evanjelia uvíta spoločenstvo spevom Aleluja. Súhlasom s počutým Božím slovom vyjadrujeme vyznaním viery a svojou starosťou  o solidaritu s úmyslami celé farnosti vyjadrujeme v prosbách. Uvedomelým vonkajším postojom rastie naša schopnosť vnímať a prijímať Božie slovo za svoje.

Boh vždy, keď zvestuje Svoje slovo, očakáva odpoveď, ktorá je súčasne počúvaním aj klaňaním sa „v Duchu a pravde.“ (Lekc. 6)

Úzke spojenie liturgie slova s eucharistickou liturgiou pri slávení Svätej omše vyžaduje od veriacich, aby sa zúčastnili na slávení už od začiatku, aby ho pozorne sledovali a nakoľko je to možné, aby boli pripravení počúvať, najmä tým, že si vopred nadobudnú hlbšie poznanie Svätého písma. Toto úzke spojenie dá podnet, aby sa veriaci usilovali o hlbšie chápanie liturgických textov, ktoré sa čítajú, a aby ochotne odpovedali spevom.

A tak môžu veriaci dať Božiemu slovu živú odpoveď, plnú viery, nádeje a lásky, modlitbou a obetovaním seba samého nielen pri liturgickom slávení, ale aj v celom svojom kresťanskom živote (L 48).

Posvätné ticho

Liturgiu slova treba sláviť tak, aby napomáhala rozjímaniu. Preto sa treba vyhnúť náhleniu, ktoré prekáža sústredeniu. Rozhovor medzi Bohom a ľuďmi, konaný za pomoci Svätého Ducha, žiada si krátke chvíle ticha, prispôsobené zídenému zhromaždeniu, keď srdce prijíma Božie slovo a pripravuje odpoveď v modlitbe (L 28, VSRM 23).

Výchova lektorov

K správnemu chápaniu Božieho slova, ktoré sa čítaniami sprístupňuje zhromaždeniu, vedie predovšetkým spôsob prednesu lektorov, ktorí majú čítať nahlas, jasne a zrozumiteľne (L13).

Čítanie  biblického textu potrebuje vzdialenejšiu a bližšiu prípravu. Ku vzdialenejšej patrí dôstojný postoj ku slovu Božiemu, určité znalosti Písma. K bližšej príprave patrí pripravenie kníh, prečítanie textu, naplánovanie páuz a pod. O úlohe lektora hovorí jeden text z prvotnej cirkvi: „Snažte sa Božie slovo vo svojich čítaniach prednášať pre pochopenie a vzdelanie veriacich zreteľne a zrozumiteľne, bez akýchkoľvek skomolení. Nikdy nesmie byť vaša nedbalosť pre čítaní dotknutá pravda Božieho slova. Čo čítate ústami, mali by ste veriť srdcom a dokazovať skutkami, aby vaši poslucháči mohli byť súčasne poučovaní slovom i príkladom. Keď čítate mali by ste stáť na vyvýšenom mieste, aby vás všetci mohli počuť i vidieť. Týmto postavením sa všade taktiež vyjadruje, že musíte vynikať nad ostatnými, aby ste všetkým ktorí vás vidia  a počujú dávali predstavu, ako kresťan žije. To nech pôsobí boh vo vás svojou milosťou.

Biblická príprava: pochopiť čítania v ich kontexte a svetlom viery porozumieť jadro zjavenej zvesti

Liturgická príprava: chápať zmysel a štruktúru liturgie slova a vzájomný vzťah medzi LS a LE.

Technická príprava: umenie čítať pred ľuďmi.

Sväté Písmo vo veľkonočnom období

„Päťdesiat dní od veľkonočnej nedele, ku nedeli svätodušnej, sa má sláviť s radosťou a jasotom ako jediný sviatočný deň, priam ako veľká nedeľa“ (sv. Atanáz).

V rannej cirkvi sa počas tohto obdobia nepripúšťala modlitba „pokľakačky“ ani žiadny pôst, ako to výslovne stanovil aj Nicejský koncil.

Prečo sa slávi 50 dní?

Židovský kalendár mal sedem týždňov po Veľkej noci (pesach) sviatok šavuot, ktorému sa v gréckom prostredí hovorilo pentekoste (päťdesiaty deň).

Veľkonočná doba je akoby „oktáva oktáv“ (7 x 7).

Všetkých sedem nedieľ veľkonočnej doby sú v pôvodnom význame nedeľou veľkonočnou, preto majú svoje vlastné texty, a to vo veľkonočnom duchu.

1.          čítania pochádzajú vždy zo Skutkov apoštolov. Dnešným cirkevným obciam majú stavať pred oči príklad života a svedectva prvokresťanskej obce rastúcej z moci Vzkrieseného a z jeho Ducha.

2.          čítania pochádzajú z 1 Pt (A), 1 Jn (B), a Zjv (C), pretože svojou radosťou z viery a pevnou nádejou najlepšie zodpovedajú duchu veľkonočnej doby.

Evanjeliá sa v nedele čítajú perikopy, ktoré sú sústredené na Ježišovo vzkriesenie, zvlášť Jn evanjelium.

Pr. evanjeliá v roku „C“

        2.            veľkonočná nedeľa – Zjavenie jedenástim a zvlášť Tomášovi (Jn 20, 19 – 31)

        3.            veľkonočná nedeľa – Zjavenie v Galilei, zvlášť Petrovi (Jn 21, 1 – 19)

4.          veľkonočná nedeľa – Ježiš dobrý pastier (Jn 10, 27 – 30)

5.          veľkonočná nedeľa – Nové prikázanie lásky (Jn 13, 31 – 35)

6.          veľkonočná nedeľa – Ježišov odchod k Otcovi (Jn 14, 23 – 29)

7.          veľkonočná nedeľa – Veľkňazská modlitba, jednota (Jn 17, 20 – 26)

Liturgické texty sa zvlášť obracajú k tým, ktorí boli pokrstení pri Veľkonočnej vigílii.

Rozvíjajú dôsledky ponorenia sa (krstu) do veľkonočného tajomstva Ježišovho zmŕtvychvstania.

Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári

<< Pavol VI., Pieseň chvály
<<
Všeobecné smernice o Liturgii hodín
^ Stručná charakteristika Liturgie hodín

Hlava I        

LITURGICKÝ ROK

1.    Kristovo spásonosné dielo oslavuje Cirkev posvätnou spomienkou v určité dni roku. Každý týždeň v nedeľu si pripomína Pánovo zmŕtvychvstanie, ktoré okrem toho slávi raz do roka spolu s jeho požehnaným umučením vrcholnou slávnosťou veľkonočnou. V priebehu roku vysvetľuje celé Kristovo tajomstvo a pripomína deň, v ktorý sa svätí narodili pre nebo.
       Ale v rozličných obdobiach liturgického roku Cirkev podľa tradičných spôsobov prehlbuje duchovný život nábožnými úkonmi duše i tela, poučovaním, modlitbou a skutkami pokánia a milosrdenstva.
1
2.    Zásady, ktoré nasledujú, možno, ba treba upraviť tak v rímskom obrade, ako aj vo všetkých iných obradoch. Praktické smernice však treba pokladať za platné iba pre rímsky obrad, ak nejde o veci, ktoré sa svojou povahou samočinne vzťahujú aj na iné obrady.2

Tit. I. Liturgické dni

I. Liturgické dni vo všeobecnosti

3.    Každý deň je posvätený liturgickými úkonmi Božieho ľudu, najmä však eucharistickou obetou a liturgiou hodín.
       Liturgický deň trvá od polnoci do polnoci. Avšak oslava nedele a slávnosti sa začína už večer predchádzajúceho dňa.

II. Nedeľa

4.    Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo v prvý deň každého týždňa, ktorý sa nazýva deň Pánov čiže nedeľa. Preto nedeľu treba považovať za prvotný sviatočný deň.3
5.    Nedeľa pre svoju osobitnú dôležitosť ustupuje čo do slávenia iba slávnostiam a sviatkom Pána; avšak nedele adventné, pôstne a veľkonočné majú prednosť pred všetkými sviatkami Pána a pred všetkými slávnosťami. Slávnosti, ktoré pripadajú na tieto nedele, treba preložiť na predchádzajúcu sobotu.
6.    Na nedeľu nemožno natrvalo určiť nijakú inú slávnosť. Avšak:

  1. v nedeľu v oktáve Narodenia Pána je sviatok Svätej rodiny;
  2. v nedeľu po 6. januári je sviatok Krstu Krista Pána;
  3. v nedeľu po slávnosti Zoslania Ducha Svätého je slávnosť Najsvätejšej Trojice;
  4. v poslednú nedeľu “cez rok” je slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru.

7.    Tam, kde Zjavenie Pána, Nanebovstúpenie Pána a slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi nie sú prikázanými sviatkami, nech sa preložia na nedeľu ako na svoj vlastný deň takto:

  1. Zjavenie Pána na nedeľu pripadajúcu na deň medzi 2. a 8. januárom;
  2. Nanebovstúpenie Pána na Siedmu veľkonočnú nedeľu;
  3. Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi na nedeľu po Najsvätejšej Trojici.

III. Slávnosti, sviatky, spomienky

8.    Pri slávení ročného cyklu Kristových tajomstiev Cirkev s osobitnou láskou uctieva preblahoslavenú Bohorodičku Máriu a veriacim predkladá na úctu aj spomienky mučeníkov a iných svätých.4
9.    Oslava svätých, ktorí majú univerzálny význam, je povinná v celej Cirkvi. Úcta ostatných svätých je buď uvedená v kalendári ako ľubovoľná, alebo sa ponecháva miestnej cirkvi alebo niektorému národu alebo niektorej reholi.5
10.    Liturgické slávenia podľa ich významu rozlišujeme a nazývame takto: slávnosť, sviatok, spomienka.
11.    Slávnosti sú zvlášť význačnými dňami. Ich slávenie sa začína prvými vešperami v predchádzajúci deň. Niektoré slávnosti majú aj vlastnú omšu vigílie. Táto omša sa berie v predvečer sviatku, ak sa slávi omša vo večerných hodinách.
12.    Slávenie Veľkej noci a Vianoc, ktoré sú najväčšími slávnosťami, trvá nepretržite osem dní. Obe tieto oktávy sa riadia vlastnými predpismi.
13.    Sviatky sa slávia v rozsahu jedného dňa, a preto nemajú prvé vešpery, ak len nejde o sviatky Pána, ktoré pripadajú na nedeľu v období “cez rok” a na nedeľu vo vianočnom období a nahradzujú nedeľňajšiu liturgiu hodín.
14.    Spomienky sú povinné alebo ľubovoľné. Ich slávenie sa zosúladí so slávením príslušného dňa podľa predpisov uvedených vo Všeobecných smerniciach Rímskeho misála a Liturgie hodín.
        Povinné spomienky, ktoré pripadnú na pôstne všedné dni, možno sláviť len ako ľubovoľné spomienky.
        Ak sú predpísané v kalendári na jeden deň viaceré ľubovoľné spomienky, možno z nich sláviť iba jednu; ostatné sa vynechajú.
15.    V soboty obdobia “cez rok”, ak na ne nepripadá povinná spomienka, môže sa sláviť ľubovoľná spomienka na preblahoslavenú Pannu Máriu.

IV. Všedné dni (férie)

16.    Dni v týždni, ktoré nasledujú po nedeli, nazývajú sa všednými dňami alebo fériami. Slávia sa však rozdielne podľa vlastnej dôležitosti:

  1. Popolcová streda a dni Veľkého týždňa, od pondelka do štvrtka včítane, majú prednosť pred každým iným slávením.
  2. Adventné dni od 17. do 24. decembra vrátane a všedné dni pôstne majú prednosť pred povinnými spomienkami.
  3. Ostatné všedné dni ustupujú všetkým slávnostiam a sviatkom a zosúladia sa so spomienkami.

Tit. II. Ročný cyklus

17.    V ročnom cykle si Cirkev pripomína celé Kristovo tajomstvo od vtelenia až po zoslanie Ducha Svätého a po očakávanie Pánovho príchodu.6

I. Veľkonočné trojdnie

18.    Kristus uskutočnil dielo ľudského vykúpenia a dokonalého oslávenia Boha predovšetkým svojím veľkonočným tajomstvom, v ktorom svojou smrťou zničil našu smrť a svojím zmŕtvychvstaním obnovil život. Preto veľkonočné trojdnie Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania je žiarivým vrcholom celého liturgického roku.7 A tak ako je nedeľa vrcholom týždňa, je slávnosť Veľkej noci vrcholom liturgického roku.8
19.    Veľkonočné trojdnie Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania sa začína večernou omšou vo Štvrtok Pánovej večere; jeho stredom je Veľkonočná vigília a končí sa vešperami Nedele Pánovho zmŕtvychvstania.
20.    Na Veľký piatok
9 a prípadne aj na Veľkú sobotu až do Veľkonočnej vigílie10 sa všade zachová posvätný veľkonočný pôst.
21.  Veľkonočná vigília v posvätnej noci Pánovho zmŕtvychvstania je akoby “matkou všetkých posvätných vigílií”,
11 v ktorej Cirkev bdie a očakáva Kristovo zmŕtvychvstanie a slávi ho sviatosťami. Túto vigíliu treba preto sláviť v noci tak, aby sa alebo začala, keď už nastala noc, alebo aby sa skončila pred svitaním nedeľňajšieho dňa.

II. Veľkonočné obdobie

22.    Obdobie päťdesiatich dní od Nedele Pánovho zmŕtvychvstania do nedele Zoslania Ducha Svätého sa slávi v radosti a plesaní ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna “veľká nedeľa”.12
         Predovšetkým v týchto dňoch sa spieva Aleluja.
23.    Nedele tohto obdobia sa považujú za veľkonočné nedele. Nedele nasledujúce po Nedeli Pánovho zmŕtvychvstania sa nazývajú Druhá, Tretia, Štvrtá, Piata, Šiesta, Siedma veľkonočná nedeľa. Toto posvätné obdobie päťdesiatich dní sa zakľučuje nedeľou Zoslania Ducha Svätého.
24.    Prvých osem dní veľkonočného obdobia tvorí veľkonočnú oktávu; slávia sa ako slávnosti Pána.
25.    Na štyridsiaty deň po Nedeli Pánovho zmŕtvychvstania Cirkev slávi Nanebovstúpenie Pána, ak len túto slávnosť nepreložili na Siedmu veľkonočnú nedeľu tam, kde nie je prikázaným sviatkom (porov. č. 7).
26.    Všedné dni po Nanebovstúpení až po sobotu pred slávnosťou Zoslania Ducha Svätého včítane sú prípravou na príchod Utešiteľa Ducha Svätého.

III. Pôstne obdobie

27.    Pôstne obdobie je zamerané na Veľkú noc; veď pôstna liturgia pripravuje na slávenie veľkonočného tajomstva jednak katechumenov rozličnými stupňami uvádzania do kresťanského života, jednak veriacich tým, že im pripomína krst, ktorý prijali, a nabáda ich na pokánie.13
28.    Pôstne obdobie trvá od Popolcovej stredy až do začiatku omše vo Štvrtok Pánovej večere.
         Od začiatku Popolcovej stredy až po Veľkonočnú vigíliu sa nehovorí Aleluja.
29.    Na Popolcovú stredu, ktorá je všade dňom pôstu,
14 udeľuje sa popolec.
30.    Nedele tohto obdobia sa volajú: Prvá, Druhá, Tretia, Štvrtá, Piata pôstna nedeľa; Šiesta nedeľa, ktorou sa začína Veľký týždeň, volá sa Kvetná nedeľa.
31.    Veľký týždeň je zameraný na spomienku Kristovho utrpenia od jeho mesiášskeho vstupu do Jeruzalema.
Ráno vo štvrtok Veľkého týždňa biskup koncelebruje omšu so svojimi kňazmi, žehná oleje a posvätí krizmu.

IV. Vianočné obdobie

32.    Okrem výročnej slávnosti veľkonočného tajomstva Cirkev si odpradávna najviac pripomína pamiatku Narodenia Pána a jeho prvých zjavení. To sa uskutočňuje vo vianočnom období.
33.    Vianočné obdobie trvá od prvých vešpier Narodenia Pána až do nedele po Zjavení Pána čiže po 6. januári včítane.
34.    Omša vigílie Narodenia Pána sa slávi večer 24. decembra buď pred prvými vešperami, alebo po nich.
35.    V deň Narodenia Pána možno podľa starodávnej rímskej tradície tri razy sláviť omšu, a to v noci, na úsvite a vo dne.
36.    Slávnosť Narodenia Pána má svoju vlastnú oktávu, usporiadanú takto:

  1. V nedeľu počas oktávy alebo, ak nedele niet, 30. decembra je sviatok Svätej Rodiny, Ježiša, Márie a Jozefa.
  2. 26. decembra je sviatok sv. Štefana, prvého mučeníka.
  3. 27. decembra je sviatok sv. Jána, apoštola a evanjelistu.
  4. 28. decembra je sviatok svätých Neviniatok.
  5. 29., 30., 31. decembra sú dni v oktáve.
  6. 1. januára na oktávu Narodenia Pána je slávnosť Panny Márie Bohorodičky, pri ktorej sa pripomína aj najsvätejšie meno Ježiš.

36.    Nedeľa pripadajúca na dni medzi 2. a 5. januárom je Druhá nedeľa po Narodení Pána.
37.    Zjavenie Pána sa slávi 6. januára. Tam, kde nie je prikázaným sviatkom a slávnosť je preložená, slávi sa v nedeľu pripadajúcu na dni medzi 2. a 8. januárom (porov. č. 7).
38.    V najbližšiu nedeľu po 6. januári je sviatok Krstu Krista Pána.

V. Adventné obdobie

39.    Adventné obdobie má dvojaký význam: je časom prípravy na slávnosť Narodenia Pána, v ktorom sa pripomína prvý príchod Božieho Syna medzi ľudí, a zároveň je to čas, v ktorom sa touto pripomienkou zameriava ľudská myseľ na očakávanie druhého Kristovho príchodu na konci vekov. Z týchto dôvodov adventná doba je časom náboženského a radostného očakávania.
40.    Adventná doba sa začína prvými vešperami nedele, ktorá pripadá na deň 30. novembra alebo je mu najbližšia, a končí sa pred prvými vešperami Narodenia Pána.
41.    Nedele tohto obdobia sa volajú Prvá, Druhá, Tretia, Štvrtá adventná nedeľa.
42.    Dni od 17. do 24. decembra včítane sú bezprostredne zamerané na prípravu na Narodenie Pána.

VI. Obdobie “cez rok”

43.    Okrem období, ktoré majú vlastnú náplň, je ešte tridsaťtri alebo tridsaťštyri týždňov, v ktorých sa neslávi osobitný aspekt Kristovho tajomstva. Skôr sa, najmä v nedele, pripomína Kristovo tajomstvo v celej jeho plnosti. Toto obdobie sa volá obdobie “cez rok”.
44.    Obdobie “cez rok” sa začína v pondelok po nedeli, ktorá nasleduje po 6. januári, a trvá až do utorku pred Popolcovou stredou včítane. Znova sa začína v pondelok po nedeli Zoslania Ducha Svätého a končí sa pred prvými vešperami Prvej adventnej nedele.
        Podľa tohto rozdelenia obdobia “cez rok” treba použiť formuláre na nedele a na všedné dni v liturgii hodín a v misáli.

VII. Prosebné dni a štvoro kántrových dní

45.    Na prosebné dni a na štvoro kántrových dní Cirkev prosí Pána za rozličné ľudské potreby, najmä za zemskú úrodu a požehnanie pre ľudskú prácu a verejne ďakuje Bohu.
46.    Biskupské konferencie majú určiť čas a spôsob slávenia prosebných dní a štvoro kántrových dní, aby sa ich slávenie prispôsobilo rozličným miestnym potrebám veriacich.
         Patričnej vrchnosti prináleží rozhodnúť, či majú trvať jeden alebo viac dní, alebo či miestne potreby vyžadujú, aby sa konali viackrát v roku.
47.    Omšový formulár na slávenie týchto dní sa vyberie z omší pre rozličné potreby tak, aby zodpovedal úmyslom veriacich.

Hlava II        KALENDÁR

I. Kalendár a slávenia, ktoré doň treba zaznačiť

48.    Poriadok slávenia liturgického roku sa riadi kalendárom, ktorý je buď všeobecný, alebo miestny, podľa toho, či je určený pre celú oblasť rímskeho obradu, a či len pre niektorú miestnu cirkev alebo rehoľnú spoločnosť.
49.    Vo všeobecnom kalendári sú uvedené všetky slávenia liturgického roku: jednak tie, ktorými slávime tajomstvá spásy v rôznych liturgických obdobiach, jednak sviatky svätých, ktorí majú všeobecný význam, a preto sú záväzné všeobecne, ako aj sviatky iných svätých, ktorí svedčia o všeobecnosti a nepretržitosti svätého života v Božom ľude.
         Miestne kalendáre však obsahujú skôr osobitné slávenia vhodným spôsobom zosúladené so všeobecným cyklom liturgického roku.
15 Jednotlivé cirkvi alebo rehoľné spoločnosti majú totiž zvlášť uctievať tých svätých, ktorí majú k nim osobitný vzťah.
         Miestne kalendáre má zostaviť príslušná vrchnosť a má ich potvrdiť Apoštolská Stolica.
50.    Pri zostavovaní miestnych kalendárov treba dbať na tieto smernice:

  1. Nech zostane nedotknuté Proprium de tempore čiže cyklus jednotlivých období, slávností a sviatkov, ktorým sa v liturgickom roku predkladá a uctieva tajomstvo vykúpenia. Tento cyklus má prednosť pred partikulárnymi sláveniami.
  2. Osobitné slávenia treba organicky zosúladiť so všeobecnými sláveniami so zreteľom na poriadok a prednosť, ako je to naznačené v tabuľke liturgických dní. Aby partikulárne kalendáre neboli preplnené, jednotliví svätí nech majú v liturgickom roku iba jedno slávenie. Ak by to však pastoračné dôvody odporúčali, možno ponechať ďalšie slávenie ako ľubovoľnú spomienku na prenesenie alebo nájdenie pozostatkov svätých patrónov, zakladateľov miestnych cirkví alebo rehoľných spoločností.
  3. Povolené slávenia nech nie sú duplikátom slávení, ktoré sa už vyskytujú v cykle tajomstva spásy, a nech sa ich počet priveľmi nerozmnožuje.

51.    Hoci by bolo vhodné, aby každá diecéza mala svoj kalendár a svoje próprium ofícií a omší, predsa nič neprekáža tomu, aby mali spoločný kalendár a próprium celé provincie, kraje, národy a širšie rečové oblasti. Tieto kalendáre majú spoločne pripraviť tí, ktorých sa to týka.
         Túto zásadu možno zachovať aj pri rehoľných kalendároch pre viaceré provincie tej istej rehole jestvujúce v jednom štáte.
52.    Miestny kalendár treba zostaviť tak, že sa do všeobecného kalendára vložia vlastné slávnosti, sviatky a spomienky, a to:

  1. Do diecézneho kalendára okrem slávností patrónov a posviacky katedrálneho kostola treba vsunúť ešte svätých a blahoslavených, ktorí majú k diecéze osobitný vzťah čo do pôvodu, dlhšieho pobytu a smrti.
  2. Do rehoľného kalendára okrem slávenia titulu, zakladateľa a patróna treba vložiť svätých a blahoslavených, ktorí boli členmi rehole alebo mali k nej osobitný vzťah.
  3. Do kalendára jednotlivých kostolov, okrem vlastných diecéznych alebo rehoľných slávení, majú sa vsunúť vlastné slávenia toho ktorého kostola spomenuté v tabuľke liturgických dní a slávenie svätých, ktorých telá sú uložené v tom kostole. Členovia rehoľných rodín sa pridružia k spoločenstvu miestnej cirkvi pri slávení výročia posviacky katedrálneho kostola a hlavných patrónov miesta a oblasti, kde sa združujú.

53.    Ak niektorá diecéza alebo rehoľná rodina má viacerých svätých a blahoslavených, treba dbať, aby diecézny alebo rehoľný kalendár nebol preplnený. Preto:

  1. Predovšetkým možno spoločne sláviť všetkých svätých a blahoslavených jednej diecézy, rehoľnej rodiny alebo jej vetvy.
  2. Osobitné slávenie nech sa v kalendári prizná iba tým svätým alebo blahoslaveným, ktorí majú zvláštny význam pre celú diecézu alebo rehoľnú rodinu.
  3. Ostatní svätí a blahoslavení nech slávia len na tých miestach, ku ktorým majú bližší vzťah, alebo kde je uložené ich dielo.

54.    Tieto vlastné slávenia nech sa uvedú ako povinné alebo ľubovoľné spomienky, ak len pre niektoré z nich nie je iné označenie v tabuľke liturgických dní alebo ak osobitné závažné dôvody historické alebo pastoračné neradia ináč. Nič neprekáža, aby sa niektoré slávenia na určitých miestach konali slávnostnejším spôsobom než v celej diecéze alebo reholi.
55.    Slávenia uvedené vo vlastnom kalendári sú povinné pre všetkých, ktorých kalendár zaväzuje. Z kalendára ich možno vyradiť alebo ich stupeň zmeniť iba so súhlasom Apoštolskej Stolice.

II. Slávenie vo vlastnom dni

56.    Cirkev obyčajne slávi svätých v deň ich narodenia pre nebo. To isté je vhodné zachovať aj pri sláveniach, ktoré sa majú zaviesť do partikulárnych kalendárov.
         Hoci vlastné slávenia majú osobitný význam pre jednotlivé miestne cirkvi alebo rehole, veľmi sa odporúča zachovať, nakoľko je to možné, jednotu v slávení v miestnom kalendári.
         Z toho dôvodu treba pri ustanovovaní vlastných slávení v miestnom kalendári zachovať tieto smernice:

  1. Slávenie uvedené vo všeobecnom kalendári treba zapísať aj do kalendára miestneho na ten istý deň, pričom možno prípadne zmeniť stupeň slávenia.
    To isté treba zachovať aj pri určovaní slávení vlastných iba niektorému kostolu vo vzťahu k diecéznemu alebo rehoľnému kalendáru.
  2. Slávenia svätých, ktoré nie sú vo všeobecnom kalendári, treba dať na deň ich narodenia pre nebo. Ak je tento deň neznámy, nech sa slávenie stanoví na deň, ktorý je význačným pre toho svätého z iného dôvodu, napr. na deň jeho vysviacky, nájdenia alebo prenesenia jeho pozostatkov; inak na niektorý voľný deň v miestnom kalendári.
  3. Ak deň narodenia pre nebo alebo iný vlastný deň nemožno sláviť pre iné povinné slávenie, hoci aj nižšieho stupňa, uvedené vo všeobecnom alebo miestnom kalendári, treba ho presunúť na najbližší voľný deň.
  4. Ak však ide o slávenia, ktoré z pastoračných dôvodom nemožno presunúť na iný deň, treba preložiť slávenie, ktoré prekáža.
  5. Iné slávenia, akými sú rôzne votívne slávenia, určia sa na deň vhodnejší z pastoračného hľadiska.
  6. Aby však cyklus liturgického roku vynikol v plnom svetle a slávenia svätých neboli sústavne hatené, nech sa neurčujú osobitné slávenia na tie dni, na ktoré zväčša pripadá Pôstne obdobie, Veľkonočná oktáva, ako aj dni od 17. do 31. decembra, ak len nejde o nepovinné spomienky alebo o sviatky uvedené v tabuľke liturgických dní pod č. 8a, b, c, d, alebo slávnosti, ktoré nemožno preložiť na inokedy.

         Slávnosť sv. Jozefa (19. marca), ak nie je prikázaným sviatkom, môžu biskupské konferencie preložiť na iný deň mimo Pôstneho obdobia.
57.    Ak sú niektorí svätí alebo blahoslavení v kalendári uvedení spolu, treba ich vždy sláviť spolu, keď ich slávenie je rovnakého stupňa, hoci jeden alebo viacerí z nich sú miestnej cirkvi bližší. Keď však jednému alebo viacerým z týchto svätých alebo blahoslavených patrí vyšší stupeň slávenia, nech je ofícium len o nich a nech sa vynechá slávenie ostatných, ak len nebude vhodnejšie preložiť ho na iný deň ako povinnú spomienku.
58.    Pre pastoračné dobro veriacich sú dovolené v nedele “cez rok” také slávenia, ktoré pripadajú v týždni a sú u veriacich veľmi obľúbené, ak v tabuľke poradia liturgických dní majú prednosť pred nedeľou. Formulár týchto slávení možno použiť pri všetkých omšiach za účasti ľudu. 
59.    Prednostné poradie liturgických dní, pokiaľ ide o ich slávenia, riadi sa jedine nasledujúcou tabuľkou:

Tabuľka liturgických dní

usporiadaných podľa prednosti

I.

  1. Veľkonočné trojdnie umučenia a zmŕtvychvstania Pána.
  2. Narodenie Pána, Zjavenie Pána, Nanebovstúpenie Pána a Zoslanie Ducha Svätého.
    Nedele adventné, pôstne a veľkonočné.
    Popolcová streda.
    Všedné dni Veľkého týždňa od pondelka do štvrtka včítane.
    Dni veľkonočnej oktávy.
  3. Slávnosti Pána, preblahoslavenej Panny Márie a svätých, uvedené vo všeobecnom kalendári.
    Spomienka na všetkých verných zosnulých.
  4. Miestne slávnosti, a to:
    1. slávnosť hlavného patróna miesta, čiže mesta alebo obce;
    2. slávnosť posvätenia a výročia posvätenia vlastného kostola;
    3. slávnosť titulu vlastného kostola;
    4. slávnosť titulu alebo zakladateľa alebo hlavného patróna rehole či kongregácie.

II.

  1. Sviatky Pána uvedené vo všeobecnom kalendári.
  2. Nedele vianočného obdobia a nedele “cez rok”.
  3. Sviatky preblahoslavenej Panny Márie a svätých, uvedené vo všeobecnom kalendári.
  4. Miestne sviatky, a to:
    1. sviatok hlavného patróna diecézy;
    2. sviatok výročia posvätenia katedrálneho chrámu;
    3. sviatok hlavného patróna kraja alebo provincie, národa alebo nejakej väčšej oblasti;
    4. sviatok titulu, zakladateľa, hlavného patróna rehole alebo kongregácie a rehoľnej provincie, pokiaľ sa na ne nevzťahuje predpis pod č. 4;
    5. iné sviatky vlastné niektorému kostolu;
    6. iné sviatky uvedené v kalendári pre jednotlivé diecézy alebo rehole či kongregácie.
  5. Adventné všedné dni od 17. do 24. decembra vrátane.
    Dni v oktáve Narodenia Pána.
    Všedné dni v Pôste.

III.

  1. Povinné spomienky podľa všeobecného kalendára.
  2. Miestne povinné spomienky, a to:
    1. spomienka na sekundárneho patróna miesta, diecézy, územia a rehoľnej provincie;
    2. iné povinné spomienky v miestnom kalendári pre jednotlivé diecézy alebo rehole alebo kongregácie.
  3. Ľubovoľné spomienky, ktoré sa môžu sláviť aj v dňoch uvedených pod č. 9, a to spôsobom uvedeným vo Všeobecných smerniciach Rímskeho misála a Liturgie hodín.
    Tak isto v omši a ofíciu na spôsob ľubovoľných spomienok možno sláviť tie povinné spomienky, ktoré občas pripadnú na všedné dni v Pôste.
  4. Všedné dni adventné až do 16. decembra včítane.
    Všedné dni vianočného obdobia od 2. januára až do soboty po Zjavení Pána.
    Všedné dni veľkonočného obdobia od pondelka po veľkonočnej oktáve až do soboty pred Zoslaním Ducha Svätého včítane.
    Všedné dni “cez rok”.

60.    Ak na jeden deň pripadnú viaceré slávenia, uprednostní sa to, ktoré má v tabuľke liturgických dní vyšší stupeň. Slávnosť, ktorá sa nemôže konať pre liturgický deň majúci prednosť, prekladá sa na najbližší voľný deň, na ktoré nepripadajú dni uvedené v tabuľke pod č. 1-8, pričom treba zachovať úpravu smerníc pod č. 5. Ostatné slávenia sa v tom roku vynechajú.
61.    Ak na ten istý deň pripadnú vešpery bežného dňa a prvé vešpery nasledujúceho dňa, majú prednosť vešpery slávenia, ktoré má v tabuľke liturgických dní vyšší stupeň. V prípade rovnosti sa berú vešpery bežného dňa.


1  Porov. Druhý vatik. koncil, konšt. o posv. Liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 102-105.
2  Porov. tamže, č. 3.
3  Porov. tamže, č. 106.
4  Porov. tamže, č. 103-104.
5  Porov. tamže, č. 111.
6  Porov. tamže, č. 102.
7  Porov. tamže, č. 5.
8  Porov. tamže, č. 106.
9  Porov. Pavol VI., apoštolská konšt., Paenitemini, 17. febr. 1966, II. § 3: AAS 58 (1966) str. 184.
10  Porov. Druhý vatik. koncil, konšt. o posv. Liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 110.
11  Porov. Sv. Augustín, Kázeň 219: PL 38, 1088.
12  Sv. Atanáz, Epist. fest., 1: PG 26, 1366.
13  Porov. Druhý vatik. koncil, konšt. o posv. Liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 109.
14  Porov. Pavol VI., apoštolská konšt., Paenitemini, 17. febr. 1966, II. § 3: AAS 58 (1966) str. 184.
15  Porov. Posv. kongr. pre bohoslužbu, inštr. Calendaria particularia, 24. júna 1970: AAS 62 (1970) str. 651-663.

LECTIO DIVINA (Mirosław Ślełdziński MIC)

Nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista.                                

           (sv. Hieronym)

   Ako sa prihovára človek človeku? Na ľudskej komunikácii nie je nič tajomné. Druhých ľudí poznávame tým, že počúvame slová, ktoré používajú. Slová sú premostením priestoru medzi ľuďmi. Umožňujú nám viac zistiť o druhých, viac a viac sa k nim približovať. Kresťania preto od začiatku pozerali na Bibliu s úctou, lebo obsahuje slová, ktoré premosťujú priepasť medzi človekom a Bohom – Božie slová. Biblia ide dokonca o krok ďalej – ukazuje, ako sa Božie Slovo nakoniec stane telom a krvou Ježiša Krista. Keď sa učíme počúvať jeho slová, vtedy počúvame slová Božie. Keď sa učíme milovať ho, vtedy sa učíme milovať Boha.

   Aby nás však modlitba viedla k  vytváraniu takej lásky, ktorá bude schopná meniť nás na lepších ľudí, musíme sa učiť počúvať.

Pravá kresťanská modlitba preto nezačína tým, že sa vrhneme do nejasných stavov transcendentného vedomia, ale tým, že sa budeme snažiť počúvať Božie slová, zvlášť tie, ktoré povedal Ježiš Kristus. Keď potom čítame Písmo a  slovám v modlitbe dovolíme pomaly sa usadiť v našom srdci, vtedy práve počúvame Boha, ktorý sa nám prihovára. Tak sa modlievali prví kresťania. Táto metóda sa nazýva lectio divina alebo posvätné či duchovné čítanie. Nazvali ju tak nielen preto, lebo verili, že slová, ktoré čítajú, boli inšpirované Duchom Svätým, ale preto, lebo verili, že aj oni, keď ich čítajú, budú inšpirovaní tým istým Duchom, ktorý im tieto slová vnukol. Verili, že cez posvätné čítanie budú vovedení do akéhosi hlbokého dialógu s Bohom, ktorý ich privedie k tomu, čomu sv. Pavol hovorí: šírka a dĺžka, výška a hĺbka Kristovej lásky, presahujúca každé poznanie (Ef 3, 18).

   Aj keď niekedy môžeme vidieť iné spôsoby modlitby ako užitočné, nikdy nesmieme zabudnúť na Bibliu. Vždy sa k nej vracajme ako k najdôležitejšej kresťanskej modlitebnej knižke.

LECTIO (ČÍTANIE)

Čítanie poskytuje materiál k porozumeniu pravdy, meditácia tento materiál pripravuje, modlitba ho povznáša a kontemplácia sa z neho raduje.

(Hugo od sv. Viktora)

   K popisu toho, ako môže lectio divina viesť úprimne zmýšľajúcich kresťanov dopredu v zakusovaní Lásky, ktorá presahuje každé poznanie, sa v tradícii používali štyri latinské slová: lectio (čítanie), meditatio (rozjímanie), oratio (reakcia v modlitbe), contemplatio (kontemplácia).

   Prví kresťania nepoznali iný spôsob meditácie. Mnohí z nich poznali celé úryvky, ak nie aj celé evanjeliá naspamäť. Nemali žiadne modlitebné knižky a ani ich nepotrebovali. Keď otcovia púšte používali Písmo, zvlášť Nový zákon a Žalmy, nezaujímalo ich, koľko toho prečítali, ale ako hlboko prenikli do posvätného textu. Niekoľko veršov si prečítali dvakrát, aj trikrát, rozjímali o nich a vstupovali hlbšie do ich dynamického vnútorného významu.

   Potom sa vo chvíli hlbokého vnútorného ticha zastavili a dovolili tomu Duchu, ktorý inšpiroval Písmo, aby inšpiroval aj ich. Keď takto prežili jeden text, úctivo prešli k ďalšiemu a znova celý proces opakovali – vždy s chvíľami pre ticho, aby im účinok slov prenikol až do špiku kostí. Ako sa ich modlitba stávala intenzívnejšou, chvíle ticha sa predlžovali, až nakoniec slová ustúpili chvíľam hlbokej vnútornej kontemplácie.

   Učiť sa čítať Písmo (lectio) znamená učiť sa čítať novým spôsobom a tiež počúvať, ako sme predtým nikdy nepočúvali. Viete, že sme denne zo všetkých strán bombardovaní materiálom na čítanie, preto sme sa museli naučiť čítať rýchlo. Každý deň musíme prečítať noviny, celé kopy pošty, ktorú musíme najprv roztriediť, prejsť svoje obchodné záznamy a nejako sa vysporiadať s korešpondenciou a účtami. Našim jediným cieľom je zhromaždiť potrebné údaje najrýchlejšie ako sa dá a rýchlo prejsť k niečomu inému. Ak takúto metódu praktizujeme pri čítaní Písma, nedokážeme spoznať Krista hlbšie. Písmo by sme mali čítať tak, ako keby sme čítali dobrú poéziu, bez naháňania, aby sme zachytili jeho obsah. To je počiatok skutočného a užitočného lectio divina.

MEDITATIO (ROZJÍMANIE)

Mal by si sa v čítaní Písma ukázať horlivým, skutočne stálym, až neustála meditácia naplní tvoje srdce a pretvorí ťa akoby na svoj obraz.

(Jan Kassián)

   Ak sme raz alebo aj viackrát prečítali posvätný text, je čas na rozjímanie (meditatio). Znova a znova o ňom rozjímať, prežúvať ho, dovoliť vnútornému významu každého slova preniknúť hlboko do nášho vnútra, aby sme mohli účinne pochopiť dynamický dosah týchto slov.

   Niektorým ľuďom pomáha, keď si predstavia scénu, v ktorej boli sväté slová prvýkrát prednesené. Predpokladajme, že ste sa rozhodli rozjímať o hlbokých Ježišových slovách pri Poslednej večeri. Začnete vybavením si scény vo svojej fantázii. Predstavte si apoštolov, ako prestierajú stoly, Krista, ako prichádza do miestnosti, sledujte ako sa pohybuje, pozrite sa mu do tváre keď hovorí a potom uvažujte o každom jeho slove a skúste preniknúť do ich hlbokého významu.

   Tento spôsob vybavenia si príslušného biblického výjavu je možné použiť k vytvoreniu atmosféry pred meditáciou aj pri iných evanjeliových textoch, napr. o Kristovom umučení. Nepremýšľajte o tom, čo Kristus prežíval, len rozumom, ale vráťte sa k tomu aj vo svojej predstavivosti a staňte sa súčasťou tej udalosti. Ste medzi vojakmi pri bičovaní, jedným z davu keď Kristus nesie kríž, divákom počas križovania. Vidíte všetko, čo sa deje, počúvate a počujete čo sa hovorí a potom otvárate ústa a začínate sa modliť. Hoci tento spôsob každému nevyhovuje, nikoho by sme nemali od neho odrádzať, lebo v ňom môže vyvolať emocionálnu odozvu.

   Nezaoberáme sa tu len nejakými zbožnými fantáziami, ale najdôležitejšou historickou udalosťou v histórii ľudstva. Slovo sa stalo telom práve preto, aby ľudia z mäsa a krvi mohli hmatateľne porozumieť Božej láske a vidieť ju. Kristova smrť bola brutálna a bolestná realita, ktorou Slovo, ktoré sa stalo telom, hovorí o láske spôsobom, ktorý je všetkým zrozumiteľný.

   Pozerať pašie ako prvotný zdroj pre kresťanskú meditáciu a modlitbu znamená pozerať na najdôležitejší prejav Božej lásky, k akému kedy došlo. Nie sme kvádre, nie sme kamene, nie sme necitlivé veci. Ak nedokážeme patrične odpovedať na takúto lásku, tak s nami niečo nie je v poriadku.

ORATIO (REAKCIA V Modlitbe)

Kým sa srdce nemodlí, zatiaľ sa jazyk márne namáha.                            (sv. Bernard Sienský)

   Čím viac prenikáme do vnútorného významu posvätného textu, tým viac cítime, že máme srdcom reagovať v modlitbe na to, čo sme prijali (oratio). Skutočná modlitba začína teraz, keď sa snažíme pozdvihnúť srdce a myseľ k Bohu, keď odpovedáme na slová, o ktorých sme rozjímali.

   Začínať s pravdami viery, je pre nás príliš veľké, až ohromujúce, takmer neuveriteľné na to, aby sme to účinne prijali. Keď som prvýkrát počul, že hviezdy najbližšej galaxie Andromeda sú od nás vzdialené dva milióny svetelných rokov, jednoducho som to nedokázal pochopiť. Vzdialenosti boli príliš obrovské na to, aby sa s tým moja myseľ vyrovnala. To isté sa deje s pravdami viery, aspoň na začiatku. Sú pre nás príliš veľké na to, aby sme sa s nimi vysporiadali, príliš ohromné, aby sme ich pochopili, naša myseľ akoby bola ochromená ich transcendentnou nesmiernosťou. Skrátka, nedokážeme preniknúť ich zmysel alebo im porozumieť.

   Je to rovnaké, ako s našimi citmi: môžu zareagovať na podnet určitého stupňa intenzity. Keď som prvýkrát počul o smrti mojej matky, nereagoval som. Bolo to na mňa prisilné, aby sa s tým moje emócie vyrovnali. S pravdami viery je to podobné, prinajmenšom vtedy, keď sa nimi začíname zaoberať. Ale ak máme dobrú vôľu a neustále sa snažíme, potom sa to začína postupne meniť k lepšiemu, nech sa stane čokoľvek.

   Tento stav mentálneho ochromenia sa postupne začne meniť. Pomalé rozjímanie o posvätných textoch začne zrazu prinášať ovocie, začne sa prebúdzať naša duchovná chápavosť a začnú reagovať city. To, čo najskôr začalo len ako suché akademické vedomosti o Bohu, sa mení a zasahuje nás s ďaleko hlbším účinkom. Ak začneme aktívne vnímať lásku, ktorú nám Boh prejavuje, naše poznanie sa postupne začne meniť na lásku k Nemu. Nikto nemôže ostať rovnaký, keď si uvedomí, že ho druhý miluje. Automaticky reagujeme, emócie sa uvoľňujú a my začíname lásku opäto-vať a vyjadrovať svoju vďačnosť. To je začiatok skutočnej modlitby, ktorá sa bude prehlbovať a zintenzívňovať, pretože sme sa toľkými rôznymi spôsobmi pomalého rozjímania, prežívania a vstrebávania posvätných textov úplne presvedčili o skutočnosti Božej lásky.

CONTEMPLATIO (KONTEMPLÁCIA)

Kontemplovať a deliť sa o plody kontemplácie s ostatnými.(sv. Tomáš Akv.)

   Keď je človek čoraz viac oslovovaný evanjeliom, zistí, že aj tie najprehnanejšie slová sú slabé na vyjadrenie hlbokého citu, ktorý prýšti z jeho vnútra. Slová vďaky, chvály, klaňania a lásky nakoniec ustúpia mlčaniu, ktoré povie oveľa viac ako najsilnejšie ľudské spôsoby vyjadrovania. Pomalé, meditatívne prenikanie do textov teraz otvára a zahaľuje celého človeka, až je stále hlbšie ponorený do tichého kontemplatívneho videnia Boha. Najsilnejšie a najpriliehavejšie vyjadrenie tohto nového vzťahu k Bohu sa zdajú byť prázdne zoči-voči novej skutočnosti. Jediné, čo si vtedy človek praje, je zostať v tichu a pokoji, v jednoduchom pohľade lásky na Boha, ktoré sa tradične nazýva kontempláciou.

   Podľa sv. Tomáša Akvinského je ovocie tejto hlbokej modlitby dokonalou prípravou na podelenie sa s vierou s ostatnými. Mohol povedať, že máme najprv meditovať a potom sa o ovocie svojej meditácie podeliť s ostatnými, alebo najprv sa modliť a potom sa o ovocie svojej modlitby podeliť s ostatnými. (contemplata aliis tradere)  - no potrebné je niečo hlbšie. Musíme vytrvať v modlitbe dostatočne dlho, aby sme sami okúsili niečo z tej lásky, ktorú sme povolaní rozdávať ostatným, musíme vytrvať v posvätnej mystickej kontemplácii, lebo nebudeme mať čo dať. V tejto kontemplácii, kedy je celý človek, srdce, myseľ, telo i duša oveľa užšie spojené ako kedykoľvek predtým, začína prebiehať nepatrná premena. Pôvodne bol veriaci vedený ku kontemplácii rozjímaním o Božej láske, vyjadrenej v Ježišovom ľudskom tele, teraz však postupne dochádza ku zmene. Rozjímanie o Božej láske, vtelenej do historického Kristovho tela ustupuje kontemplácii o jeho láske takej, aká je teraz – prúdiacej zo zmŕtvychvstalého Krista, či už si to v tom momente veriaci uvedomuje alebo nie. Prvá kontemplácia bola dielom Božej milosti a ľudského úsilia, druhá je čisto Božím darom.

   Skôr, ako môže dar kontemplácie priviesť človeka k plnému spojeniu s Bohom, po ktorom teraz túži, dochádza k očisťovaniu, aby sebecky hľadajúci mohol bez akýchkoľvek prekážok prijať nezištného Darcu.

 

 

O modlitbě s Davidem Torkingtonem; Karmelitanske Nakladetelství, Kostelní Vydří 2002

Lectio  divina
Vydané dňa 12. 12. 2006 

Tu uvádzame návod na Lectio divina od autora Jozefa Jančoviča a bol uverejnený v časopise bratislavskej farnosti Blumentál v Jubilejnom roku 2000. Iné články: Mons. Gavenda v Katolíckych novinách 51/2004, Benediktínske opátstvo Tyniec.

Úvod do lectio divina

Tvoje slovo mi vracia život (Ž 119, 50)


Raz na narodeniny dostala dievčina od svojho snúbenca ťažký balík okrúhleho tvaru. Netrpezlivá ho zvedavo otvorila a našla čiernu kanónovú guľu. Sklamaná a v záchvate hnevu prudko hodila čiernu guľu o zem. Vonkajší obal sa nárazom otvoril a v ňom sa objavila menšia strieborná guľka. Rýchlo ju zdvihla. Ako ju ohmatávala, strieborná guľka sa zrazu otvorila a objavilo sa zlaté puzdro. Dievča ho pomaly otvorilo a z jemného čierneho zamatu zažiaril nádherný prsteň bohato posiaty žiariacimi briliantmi, osadenými ako koruna z dvoch jednoduchých slov: Milujem ťa.

Niekedy môžeme počuť: „Sväté písmo ma neláka, je ťažké na pochopenie, je v ňom mnoho chladných, nezrozumiteľných stránok.“ Kto sa však odváži prelomiť jeho prvý obal, nájde v ňom nesmierne novú, prekvapujúcu krásu. Nadovšetko ho však zasiahne jasnosť posolstva vrytého do Biblie: Boh ťa miluje. Ako si však môžeme viac obľúbiť túto Knihu kníh aj my katolíci, ako ju môžeme lepšie spoznať a prelomiť tak jej prvý obal? Pripodobniť sa mu a milovať ho, to je tá najefektívnejšia cesta ako ho pochopiť, podobne, ako najlepší spôsob nasledovania Krista je dobre ho poznať. Starí rabíni používali takéto prirovnanie o láske k Písmu: Biblia sa podobá veľmi peknej a výnimočnej dievčine skrytej vo svojej izbe v paláci. Dievča prechováva v srdci tajomnú lásku k milému, o ktorej iní ani netušia. On, jej milý, ju pozoruje cez mrežu domu všetkými možnými smermi, len, aby ju zazrel. Ona o tom vie, a čo urobí? Otvorí trochu dvere svojej vzdialenej izby a ukáže svoju tvár, no vzápätí sa schová. Keby bol niekto v spoločnosti milého, nič výnimočné by nevidel ani netušil. Iba jej milý ju vidí a vnútorne je úplne zasiahnutý láskou k nej a s istotou vie, že iba z lásky k nemu sa jeho milá ukázala. V tejto obraznej reči je hlboká pravda, že zmysel Písma sa odhaľuje naplno iba zaľúbeným do neho.

Pokúsim sa teraz priblížiť v novom svetle už pomaly dve tisícročia osvedčený prístup k Písmu tzv. lectio divina (posvätné čítanie). Je to láskyplné osobné alebo skupinové stretnutie so slovom Písma, návod aj na to, ako ho v radosti poznať a milovať.

Predpoklady pre lectio divina.

Oživme si pravdy, ktoré možno poznáme. Dajú nám však svetlo na praktizovanie lectio a sú predpokladom takéhoto duchovného čítania:

– Sväté písmo je inšpirované Bohom. Tak ho prijímajme. To znamená, že keď ho svätopisec písal, Duch Svätý na neho pôsobil, aby nepísal chyby, týkajúce sa samej viery. Inými slovami: Sväté písmo nie je vedecká učebnica a ani učebnica dejepisu, ale predovšetkým sú to svedectvá viery a dobrého života. Písmo z nás nerobí matematikov, ale veriacich. Pravda o tejto knihe je taká, že Božie slovo v tejto knihe sa stalo ľudským slovom. Inak povedané: Boh sa „vtelil“ do ľudského slova so všetkými dôsledkami, ako sa neskoršie Boh vtelil v Ježišovi do človeka, keď sa Slovo stalo telom. Viditeľnosť, materiálnosť a zmysel ľudského slova sú teda základom poznania toho, čo Boh hovorí v slove. Tento literárny zmysel slov je teda základom, ktorý si treba vždy objasniť, keď čítame Písmo. V tom pomáha i exegéza (vykladanie) Písma. Origenes píše že Duch Svätý je obsiahnutý vo svätých knihách. V niektorých kláštoroch horia stále dve lampy: jedna pred bohostánkom, druhá pred Svätým písmom. To preto, aby Biblia bola hlavným oporným bodom modlitby a správania sa kresťana. 

– Existuje jednota medzi Starým a Novým zákonom. Ten istý Boh je autorom oboch častí Biblie. V zjavení Starej zmluvy je určitá následnosť a postupnosť vo výchove človeka Bohom. Je veľmi ľahké nájsť v Starom zákone udalosti nepochopiteľné a neprijateľné pre kresťana, napríklad prehnané násilie vojen, zatracujúce žalmy, želania smrti nepriateľov atď. Tu treba rozlišovať ducha čias, antropomorfné (človeku podobné) obrazy o Bohu, postupnosť vo výchove človeka, ale nadovšetko treba problematické miesta v Písme konfrontovať s tajomstvom Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. Nijaké výrazy zahaľujúce toto najvyššie tajomstvo nemajú nikdy posledný zmysel sami v sebe chcený od Boha ako potrava pre spoločenstvo a Cirkev. Svetlo veľkonočného tajomstva prekračuje všetky prekážky, nedostatky a spôsoby vyjadrenia viazané na kultúru čias v oboch zákonoch.

– Potrebné je naše spoločenstvo s Cirkvou. Písmo nám predkladá živá komunita. Pán Boh si pri jeho tvorbe a prijatí poslúžil ľuďmi, nie je teda snahou iba nejakého charizmatického jednotlivca. Na určenie toho, ktoré knihy sú inšpirované Duchom Svätým ustanovil Ježiš cirkevné spoločenstvo, ktoré vo svojej povahe prinucuje každého otvoriť sa. Naša katolíckosť je v tom, že sme v spoločenstve s ostatnými členmi Cirkvi.

– Nevyhnutné je trvalé obrátenie. Môžeme čítať Písmo aj tak, že nechceme diskutovať o sebe, nechceme sa vzdať vlastných istôt, sebestačnosti, vtedy Písmo zostáva pre nás zatvorenou knihou. V miere, v akej sa kresťan skloní pred Božím slovom, sa Božie slovo skloní k nemu. Neprestajne sme teda v optike lásky k Písmu. Božie slovo je natoľko slobodné a pozorné, hovoria Otcovia, že sa stane dieťaťom pre deti, mladým človekom pre mladých, dospelým pre dospelých. Ak sme utvrdení v našom moralizovaní, Božie slovo nám bude hovoriť stále iba tie isté veci, nie viac. Toto slovo rešpektuje náš rast a zjavuje sa nám v miere, v akej sme ochotní prijať ho.

– Vzývanie Ducha v modlitbe človeka v zhode s inými je ďalším predpokladom. Duch Svätý inšpiroval Písmo. On nás vovedie do úplnej pravdy. On je darom, nemožno si ho vynútiť, je daný zdarma tým, ktorí ho o to v modlitbe prosia. Jeho vzývanie je vtedy opravdivé, ak sme v zhode s inými.

Ako postupovať pri lectio divina

Tvoje slovo mi vracia život (Ž 119, 50)

Tento konkrétny postup pri posvätnom čítaní, ktorý kresťania praktizujú po dlhé stáročia, nám má byť pomôckou na osvojenie si a vniknutie do duchovného čítania Písma.

Statio – zastavenie sa – stíšme sa, vstúpme do seba, veď chceme stretnúť Boha. Pomôže nám pri tom úvodná modlitba na pokojnom mieste. Stanovme si čas na toto stretnutie.

Lectio – čítanie – vyberme si určitý text, nie dlhý, a čítajme ho pomaly a nahlas aj viackrát po sebe. Zapamätajme si určité slová, pozorne ich načúvajme. Cieľom je nájsť kľúčové vyjadrenia, ktoré ako uholný kameň držia oblúk textu pospolu. Obrazne povedané: vhodné je pohrať sa s textom. O dôležitosti literárneho zmyslu sme už hovorili. V jeho určení nám pomôže, ak si všímame slovné druhy, napríklad slovesá, ktoré posúvajú dej dopredu a tvoria akoby červenú niť textu. Ďalej si všímajme čísla. Tie majú v Biblii často symbolický význam: 3; 3,5; 7; 12; 40; 77; 666; 1 000; 144 000 majú tajomný obsah a my ich musíme rozšifrovať. Aj hľadanie významu slova, tzv. sémantické skúmanie, je veľmi plodné: napr. sloveso zjaviť má synonymá odhaliť, ukázať, manifestovať, ale každé z nich má iný významový odtieň.

Všímajme si aj literárnu štruktúru (stavbu) textu. Je to užitočné pri snahe hlbšie pochopiť zmysel príbehu, pretože svätopisci majstrovsky koncipovali texty, používajúc literárne druhy. Inak je skoncipované rozprávanie o zázraku (v úvode je opísaný problém postihnutého, potom prichádza rozhodujúce stretnutie s Ježišom; on slovom alebo skutkom rieši nešťastie človeka a záver informuje o novom stave uzdraveného i o reakcii pozorovateľov), inak podobenstvá (kráľovstvo sa podobá... situácii opísanej v texte; nakoniec je čitateľ obraznou rečou konfrontovaný s touto situáciou), inak reči Ježiša alebo apoštolov, v ktorých sa dá logicky nájsť jadro ohlasovania (kérygmy), inak krátke príbehy s Ježišovými výrokmi, ktoré kladú dôraz do stredu alebo do záveru rozprávania. Aj rámec príbehu (geografický alebo časový) nám odhalí mnohé prekvapujúce skutočnosti.

Meditatio – rozjímanie. Po určení literárneho zmyslu nasleduje prehĺbenie zmyslu. Každý text má viac významov, pretože Božie slovo je nevyčerpateľné a otvorené pre každého. V meditácii je najlepšie zaujať postoj Márie. Podľa Lk 2, 19: Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich (dosl. porovnávala ich). Podľa gréckych otcov inšpirovaných Knihou Prísloví 6, 6 – 11, má rozjímanie tri prozaické fázy: fázu mravca, fázu včely a fázu porovnávania. Mravec zberá jedlo, aby si ho odložil. My sme pri pozornom čítaní našli v príbehu kľúčové slová a teraz ich musíme „kovať“ a toto kovanie vydáva iskry, ktoré osvetľujú iné časti Písma. V mysli sa nám vynoria iné podobné postavy a situácie z Písma, o ktorých sme počuli alebo sme o nich čítali. Mravec sa po zbere potravy utiahne, a ten, kto rozjíma, z toho, čo nazberal, ako včela začne vyrábať med. Nastane vzájomné prenikanie slov, ktoré samy o sebe produkujú med, treba im len umožniť správnu klímu a ochranu. V tretej fáze nastane porovnávanie. Objasníme si vzájomne nazbierané slová a porovnáme ich s nami samými. Ak sa pec zohreje, neroztopí sa len kov vo vnútri ale i múry pece sa rozohrejú a zmenia. Ak slovo produkuje svetlo a niečo mu v nás bráni úplne sa rozpáliť, nastáva krísis – súd slova. Je to svetelný meč, ktorý prenikne celou našou osobou. Toto slovo nás nenechá odteraz na pokoji, je to stravujúci oheň v nás. Až teraz sa rozjímanie môže zmeniť na oratio.

Oratio – modlitba. Svetlo slova nás preniklo a vedomie nevyjadreného pocitu sa pretavuje do modlitby. Tá naberá rôzne formy, podľa potrieb, ktoré v sebe tušíme. Môže to byť modlitba v podobe prebodnutia srdca ako u Izaiáša v chráme: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami“ (Iz 6, 5), alebo u Petra po zázračnom rybolove: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5, 8b). Dôsledkom je vedomie našej ničoty a hriešnej situácie, a preto aj začiatok novej cesty úplnej zmeny. Táto modlitba je vždy osobná, pretože my sami poznáme svoj život a naše zrady. Iný typ modlitby na pozadí dôvery v Pána je prosebná modlitba: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria (Lk 11, 9 – 10). Aj modlitba vďakyvzdania je možná reakcia, lebo hriech nemá nikdy posledné slovo, to patrí Pánovi a on môže aj najhriešnejšie situácie zmeniť na svoju milosť. Pretože Pán spravuje môj život, za to mu vzdám vďaky. Modlitba chvál zaznie vtedy, keď nás Božie slovo naplní radosťou a ako deti sa spontánne tešíme z tejto chvíle a chválime.

Contemplatio – doslova prebývanie v chráme, tiež nazeranie – je to akoby „pasívne“ spočinutie v Bohu, ku ktorému nás privádza meditované slovo. Na jednej strane v tradícii kontemplácia bola akoby návrat do raja, do istého náručia matky, ale tu človek riskuje, že zostane necitlivý, zábudlivý na vonkajšie potreby iných vo svete. Kontemplácia bola teda skôr považovaná za vitálne nazeranie, prenikavý pohľad na život, v ktorom sa zračí prítomnosť Pána v malých veciach, a vtedy sa človek otvára z postoja ľudskej obmedzenosti a každodennosti pre večnosť, pre Boží život v ňom. Najvyššia kontemplácia sa dosahuje v tele Ježiša Krista, kde sa nebo spojilo so zemou. Kontempláciou neoddeľujeme nebeské veci od pozemských, ale sa nám akoby prelínajú. V živote sa nám božské zračí za ľudským. Ten, kto takto nazerá na svet i v situáciách, kde iní vidia iba zlo a hriech, on zazrie rozmnoženú milosť a prítomnosť Boha samotného. Pod vplyvom slova budeme správnymi optimistami, Izákmi (synmi úsmevu), nestratíme odvahu, lebo iskry Božieho slova chcú vzplanúť v Božej plnosti.

Actio – čin, skutok – slovo nás v predchádzajúcich fázach očistilo, rodí sa z nás nový človek, ktorý sa dá viesť Duchom. Plodom opravdivej kontemplácie a dôsledkom Lectio divina je evanjelizácia. Človek nezostane izolovaný so svojím zážitkom, ale sa otvorí a ohlasuje dobrú zvesť tomuto svetu – a to najmä svojím konaním, a tak konkrétny skutok vo forme predsavzatia niečo urobiť, zmeniť, zlepšiť prelína celé duchovné čítanie z kontemplatívnej roviny do aktivity v skutkoch a slovách. Lectio divina – duchovné čítanie zakončíme ďakovnou modlitbou.

Záverom. Lepší príklad ako výklad. Zakúsiť prakticky lectio divina – posvätné čítanie ako jednotlivec alebo v skupine je azda najlepší začiatok ako sa ľahšie dostať cez obal k jadru posolstva Písma. A Jubilejný rok milosti 2000 je pre nás výzvou. Na prahu tretieho tisícročia sa azda pýtame: aké bude? Svätý Otec sa minulý rok takto opýtal v Poľsku: „Aký bude základ toho domu, ktorý budú stavať a viesť naše a budúce generácie?“ a pokračoval: „Naša generácia musí múdro stavať budúcnosť. Kto počúva Ježišovo slovo a plní ho, ten stavia múdro. Preto vás dnes prosím: Vezmite si Evanjelium so sebou do nového tisícročia. Ono nesmie chýbať v nijakom dome. Čítajte ho a uvažujte o ňom. Nechajte prehovoriť Krista. Čujte dnes jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia...!“ Nech teda zaznejú slová Písma, počúvajme ich a presvedčme sa, aký dobrý je Pán.

***